AI agenti sa presúvajú z obrazoviek do laboratórií. Sanfranciský biotech startup Exin Therapeutics podľa rozhovoru pre magazín Wired nechal AI agenta postaveného na modeli Claude Sonnet 5 vybrať génovú terapiu, vypočítať súradnice a vykonať injekciu do mozgu živej myši s epilepsiou. Výsledky zatiaľ neprešli recenzovaným hodnotením — ale experiment je už teraz pozoruhodnou ukážkou toho, kam smeruje automatizácia vedy.
Čo presne agent robil
Tím okolo zakladateľa Gabriela Ocaňu Santera postavil chirurgické pracovisko s motorizovaným fixačným zariadením, kamerou, robotickými ramenami a injektorom. Agent cez kameru sledoval zákrok a ovládal ihlu aj parametre dávkovania — objem aj rýchlosť.
Jeho rozhodnutia neboli povrchné. Podľa opisu experimentu:
- Zo spreadsheetu s 19 kandidátskymi génovými terapiami vybral liečbu zameranú na posilnenie inhibičnej signalizácie v mozgu.
- Iný cieľ odmietol ako nespoľahlivý — s odvolaním sa na štúdiu o danom type záchvatov.
- Súradnice vpichu vypočítal z troch vedeckých prác, overil referenčné body a hodnoty spriemeroval.
- Počas zákroku spravil 32 pozorovaní.
Craniotómiu — otvorenie lebky — pritom vykonal veterinárny chirurg; agent sa pripojil až na injekčnú fázu. Táto delba práce je pre interpretáciu kľúčová: agent nevykonával „celú mozgovú operáciu“, ale výber a podanie terapie.
Najzaujímavejšie sú odmietnutia
Tím pôvodne testoval Claude Opus 5.5. Ten pomohol s plánovaním, no viesť ihlu do mozgu odmietol — argumentoval tým, že by mohol zákrok prerušiť v polovici a ohroziť zviera. Až Sonnet 5 súhlasil.
„Frustrujúca skúsenosť, ale odhaľuje, ako veľmi sa na tieto modely vieme naučiť spoliehať — a čo sa stane, keď uprostred časovo kritického zákroku jednoducho povedia nie,“ napísal Santero na X.
Podobne sa agent zachoval pri technickej poruche: koordinačný systém zariadenia zlyhal, agent chybu správne rozpoznal, ale odmietol opraviť kód, pretože mu to inštrukcie výslovne zakazovali. Toto obmedzenie bolo zámerné — súčasť bezpečnostných pravidiel, ktoré zahŕňali aj ľudské schválenie injekčného plánu a núdzové tlačidlo odpájajúce motory. Zdroje sa líšia v detaile opravy: podľa Wired ju vykonal samostatný agent na Opuse 5, ktorému nepovedali, že prebieha živá operácia; podľa The Decoder kód opravil Santero ručne.
Výsledok: zákrok trval vyše hodiny namiesto typických 45 minút. Myš sa podľa tímu zotavuje dobre; či terapia zníži záchvaty, sa ukáže až po čase.
Prečo na experimente záleží
AI modely sa učia z publikovanej literatúry — tej chýbajú neúspešné experimenty, neočakávané pozorovania a rozhodnutia v reálnom čase. Napojenie agenta na skutočné prístroje je pokus o uzavretie tejto slučky: model nielen navrhuje, ale aj koná a pozoruje dôsledky.
Zároveň experiment ilustruje tri veci naraz:
- Schopnosti: jazykový model zvládol priestorové uvažovanie a prácu so zpätnou väzbou z kamery — úlohy, o ktorých sa predpokladalo, že vyžadujú špecializovanú robotickú AI.
- Bezpečnostné správanie: oba modely prejavili konzistentné „nie“ tam, kde im pravidlá alebo riziko kárali nepokračovať. To je pre nasadenie agentov v citlivom prostredí dôležitejší signál než samotný úspech.
- Regulačné otázky: autonómny zásah do živého organizmu, aj vedeckého, posúva debatu o dohľade. Ľudský veterinár a núdzová brzda tu boli stále prítomní — a práve tak to má podľa tímu ostať.
Exin ďalej plánuje testovať Grok a ďalšie modely a skúma agentom riadené craniotómie — oveľa náročnejší úkon, pri ktorom chyba môže myš vážne zraniť. Na živých zvieratách ho chce tím skúšať až po dôkladnom overení bezpečnosti. O ľudskom mozgu niet reči: podľa Santera je priskoro.
